História

Košická Belá – história obce

 

Košická Belá - východoslovenská obec v abovskom kraji, leží v severovýchodnej časti Volovských vrchov v takzvanej Hámorskej brázde, v doline potoka Belá.

Archeologický výskum v chotári obce nebol realizovaný, avšak pre nepriaznivé prírodné podmienky vrchovitý ráz krajiny so severnou orientáciou sa praveké osídlenie v tomto priestore nepredpokladá.                      

Košická Belá vznikla na území nazývanom Čierny les, ktorý v 13. storočí patril kráľovi. Roku 1282 daroval kráľ Ladislav IV. komesovi Jakubovi, za jeho verné služby, neosídlený les ležiaci medzi Gelnicou a Hornádom. Pri opise hraníc tohto lesa sa ako jedna z hraničiacich riek uvádza aj rieka Belá.[1] Toto územie sa spomína aj v donačnej listine kráľa Ondreja III. z roku 1297. Čierny les (vymedzený ako územie medzi kráľovskými mestami  Gelnicou a Košicami a medzi riekami Myslavou a Čermeľom, siahajúci až po rieku Belú a Malý Hnilec) bol touto listinou darovaný grófovi kráľovskej komory Hannusovi, synovi grófa Herborda z Košíc.[2] Na toto územie si robil nárok aj palatín Omodej, avšak v listine z roku 1311 sa zaväzuje, že ho prepustí Košičanom. Uvádza aj to, že ide o listnatý les značnej rozlohy, ale prázdny, čiže neosídlený.

Zakladajúci obyvatelia Košickej Belej sa usídlili na oboch stranách rieky Belá. Košická Belá tak vznikla čiastočne na území pôvodného Čierneho lesa a čiastočne na území, ktoré prislúchalo hradu Sokoľ. O osídlenie tohto priestoru sa s najväčšou pravdepodobnosťou zaslúžilo mesto Košice. Najstarší názov obce bol Jánova Ves (Hansdorf, villa Johannis, Janusfalwa) s kostolom zasväteným sv. Jánovi.[3] V prvej tretine 15. storočia Košičania postavili v miestnom kostole oltár Svätej krvi a obec sa v roku 1429 spomína ako Janusfalwa alio nomine Zenthwer (Jánova Ves iným názvom Svätá Krv), a v roku 1553 ako Szentuerkepe (obraz Svätej krvi).[4] Donačnou listinou z roku 1440 daroval kráľ   Vladislav I. Jagelovský šľachticom Jánovi a Mikulášovi z Perína zrúcaný hrad Sokoľ s prislúchajúcimi dedinami, a aj Košickú Belú.[5] Niekedy po roku 1444 sa Košická Belá stala opäť majetkom mesta Košice, čo zapríčinila smrť kráľa Vladislava a priaznivé politické podmienky pre podporovateľov Jána Jiskru.[6] Dôležitým dokumentom je aj prameň z roku 1505[7], v ktorom sa zmieňuje oprava miestneho kostola, ten je označený ako ,,eclessia sancti Joannis in possessione Zenthwerfalwa“ – kostol sv. Jána.

Pre osídlenie majú výpovednú hodnotu aj chotárne názvy. Brezowa, Holicka, Lazy, Werchstudzen, Javoriny, Na zemoch, Pod Huru, Zahumne, Popalena, Na Hure, Železna...[8] Chotárne názvy sú tu len slovenské, možno teda predpokladať, že Košická Belá bola   od začiatku osídlenia slovenskou dedinou a slovenský ráz si udržala až do súčasnosti.

Košická Belá sa v písomných dokladoch uvádza takto[9]:

1429 Janusfalwa alio nomine Zenthwer, 1553 Szentuerkepe, 1715 Bella, 1773, 1786 Bella, 1808 Bela, Bella, 1863–1873 Béla, 1877–1913 Kassabéla, 1920– Košická Belá

Niet pochýb, že táto dedina sa hneď od svojho založenia nazývala Slovákmi ako Belá, lebo ležala pri rieke Belej, tento názov je slovanského pôvodu a vznikol podľa farby potoka, respektíve jeho dna. 

 

Obyvateľstvo obce v 16. – 18. storočí

Za portálneho súpisu[10] z roku 1553 sa v Košickej Belej nachádzalo 6 port. V roku 1715[11] sa v  v Košickej Belej nachádzali štyri sedliacke domy a desať želiarskych.[12] Všetci štrnásti poddaní mali slovanské mená: Jacobus Imik; Georgius Imik; Martinus Imik; Matthias Szluha; Meszericsiana; Michael Dardar; Martinus Stephanovics; Michael Csmelyiak; Michael Dienis; Joannes Horalcsik; Petrus Imik; Andreas Maczko; Joannes Danko; Michael Imik.

V roku 1748[13], s odstupom tridsiatichtroch rokov, môžeme badať značný vzrast počtu obyvateľstva v Košickej Belej. Kým v roku 1715 tu evidujeme 14 poddaných, v roku 1748 sa tu nachádza 35 poddaných: Joannes Maro, Joannis Gyurkov, George Zajacz, Gasparus Dorko, George Hrapkovskij, Michael Petro, Michael Meszaros, Joannes Stephanov, Andreas Maczko, Joannes Findorak, Joannes Drabik a syn Michal, Joannes Gyurikov aleias Farkas, Ivancsova, Andreas Bednar, Joannis Stophan, Andreas Jergov, Urbancik a syn Georgio, Christophori Drabik, Jacobus Szlamko, George Jenics, Joannes Benyus, Michael Bardár, Martini Juhasz, Georgius Stophan et non Kolyvek, Michael Hrebenko, Andreas Plichta, Adami Hajduk a syn George, Joannes Kurian, Casimiri Hudak, Thomas Szabados alias Csarni, Laurentius Varga, Andreas Rotum.

Kanonická vizitácia z roku 1769[14] obsahuje aj tieto priezviská, vyskytujúce sa v danom období v obci Košická Belá: Diskant, Drabik, Hrebenko, Lőrincz, Plichta, Janoscak, Ruscak, Bardar a i..

Priezviská sú vo väčšine slovenského rázu. V neskoršom období v obci vymizlo najfrekventovanejšie priezvisko z roku 1715, a to meno Imik, rovnako vymizli mená Szluha, Csmelyiak, Dienis, Horalcsik, Danko. Najfrekventovanejším priezviskom v urbári z roku 1748 bolo Drábik. Toto priezvisko je aj dnes jedným z najviac sa vyskytujúcich priezvisk v obci.

V prameňoch evidujeme aj viacero príznakových priezvisk, ktoré nám môžu napovedať o remesle/zamestnaní svojich nositeľov alebo ich predkov, prípadne upozorňujú  na korene svojho nositeľa. V prípade obce Košická Belá evidujeme tieto príznakové priezviská Maczko Szluha, Horalcsik, Zajacz, Meszaros, Bednar, Juhasz, Hajduk, Hudak. Pôvodný obyvatelia boli drevorubači, poľnohospodári a baníci.

V 19. storočí sa tu dolovala meď,[15] od roku 1800 antimónová ruda, striebro a železo, ktoré sa spracovávalo v Košických Hámroch. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia zasiahlo Slovensko, a najmä jeho východnu čast, vysťahovalectvo (najčastejšie do  USA a Kanady). Odzrkadlilo sa to aj na poklese obyvateľstva v Košickej Belej. Mnohí odišli do cudziny                        za prácou i vidinou dobrého zárobku a do rodiska sa vracali, až postupom času pribúdali tí, ktorí sa v cudzine usádzali natrvalo.

V roku 1893 bola v obci zriadená dvojtriedna cirkevná rímskokatolícka škola, ktorá pretrvala do obdobia poštátnenia školstva na Slovensku v povojnovom období.[16]

V roku 1912 v obci zriadili lesnú správu a r. 1913 družstvo s obchodom a hostincom.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny väčšina mužov narukovala na front (najčastejšie bojovali na talianskom fronte). V 1. svetovej vojne padlo 36 mužov z obce.[17]

Po vzniku prvej republiky sa miestne obyvateľstvo naďalej zaoberalo najmä poľnohospodárstvom, prácou v lesoch ako aj povozníctvom. Povozníci zvážali úžitkové drevo na železničnú stanicu v Košických Hámroch. Niektorí ľudia pracovali v železiarni, v baniach a na železnici. V obci boli traja mlynári, štyria obchodníci, jeden kováč, dvaja stolári, niekoľko tesárov a murárov.[18]

Pri každom z troch vodných mlynov, ktoré stáli pri potoku, bola píla – gáter na rezanie dosák. Súčasťou ,,Vyšného mlyna“ bola aj malá elektráreň dodávajúca elektrický prúd pre kostol, faru a niekoľko domov.

Viedenská arbitráž v roku 1938 priniesla posun maďarskej hranice, ktorá sa priblížila na dva kilometre od obce. Slovenská strážnica bola situovaná v lokalite Kužmová, maďarská strážnicav oblasti Potoky.[19]

Počas 2. svetovej vojny obyvatelia Košickej Belej realizovali stavbu nového kostola, ktorý postavili na mieste starého, asanovaného v roku 1936. Stavba nového kostola/objektu bola dokončená v roku 1941. Na jej konci pôsobili v lesoch v blízkosti obce partizánske oddiely Petofi a Hrozný, ich úlohou bolo rušiť komunikačné spojenie Nemcov  s frontom.  04.09.1944  prišli partizáni do dediny. Mesiac pred oslobodením 21.12.1944 obec obsadil početný vojenský oddiel. Prvá hliadka červenej armády sa k obci prebojovala 20.01.1945. Nemci ju odrazili paľbou, vyhodili dva mosty a ustúpili. Obec bola oslobodená nasledujúci deň - 21.01.1945.

Po roku 1945 sa pokračovalo v rozvoji obce. Prvé autobusové spojenie medzi Košickou Belou a Košicami prebehlo v novembri 1949. Elektrická energia sa zaviedla 29.08.1960. V roku 1967 bola dokončená výstavba deväťtriednej základnej školy. Nasledovala výstavba kultúrneho domu (1973), obecného vodovodu (1974), či zdravotného strediska  (1980).

Použité pramene a  literatúra:

Súpis daňovníkov 1715 dostupný online:http://www.arcanum.hu/mol

Urbár z roku 1748 dostupný online:
http://mol.arcanum.hu/urbarium/opt/a101112.htm?v=pdf&a=start

Archív košického arcibiskupstva. Košické biskupstvo. Visitatio canonica parochie Košická Belá, anno domini 1769.

VARSÍK, Branislav. 1964. Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava: Slovenská akadémia vied. 1964. 475 s.

NOVÁK, Jozef. 2008. Pečate miest a obcí na Slovensku I. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2008. 720 s. ISBN 9788089236497

MAJTÁN, Milan. 1972. Názvy obcí na slovensku za ostatných dvesto rokov. Bratislava: SAV, 1972. 667 s.